Dámy a páni, keď sa budete dobre pozerať z okien na pravej strane lietadla, uvidíte Káhiru a pyramídy ... Tak takéto niečo sa ozvalo z reproduktora v lietadle, v ktorom som sa viacmenej ocitol, ani neviem ako. Písal sa deň desiaty august roku páně 2006, kedy v ako iný pracovný deň som si v pohodičke drepel v práci na vysielaní a dumal nad niečím úžasne dôležitým. Pracoval som, ako ináč, s Romanom, u ktorého vrcholila cestovná horúčka a prípravy na nastávajúcu rodinnú dovolenku v Chorvátsku. V tom, z čista jasna ... neudrel hrom, ale, zazvonil jeden z volne pohodených štyroch mobilných telefónov na stole. Zvonenie napovedalo, že to bol Romanov telefón. Po chvíľke telefonovania prerušil môj dovtedy neprítomný pohľad uprostred jeho telefonátu, že či nechcem ísť do Egypta na safari. Odchod v nedeľu, vyjadriť sa treba do desiatich minút. S úškrnkom mne vlastným som mu samozrejme odpovedal, že nehrozí. Okrem toho, že vo výhľade bola potápačská týždenná akcia v Chorvátsku, tak som bol práve po celkom slušnom voľne v práci a voľných dní som veru nemal nazvyš. A v neposlednom rade, také niečo nestojí 5 korún. Ale. 10 minút je dosť dlhý čas, aby človek nad všeličím pouvažoval. Ako sa tak začalo o tom debatovať, nejaká myšlienka ma začala stále viac a viac nahlodávať. Hm .. voľno, to by sa dalo nejak vybavit, keby som poprehadzoval všetkým ostatným služby a odmakal nejaké 24 hodinovky.. Peniaze by tiež nebol až taký problém, nakoľko tým, že to bolo na poslednú chvíľku to malo dosť výhodné podmienky. Chvíľka uvažovania, prechádzania sa po kancelárii a bolo rozhodnuté. Idem. Bleskovo sa potvrdila účasť a ... v ten deň sa už nič významného, až na prekladanie služieb a podvečerný ponor na Guláške, neudialo. Po ponore som si ešte všetky veci doma pooplachoval a porozvešiaval po celom byte, aby ako tak obschli. Piatok večer bola ďalšia pracovná noc, kedy .. som si ani riadne neuvedomoval, že vlastne už v nedeľu ... V sobotu ráno to prišlo. Stres, cestová horúčka, uvažovanie nad tým, čo si zobrať a čo nie, obavy z toho, aby som niečo nezabudol, čo by som potom kruto oľutoval. Doobeda som vyspával po nočnej a po obede som si začal rvať usušené veci do príručnej potápačskej tašky od Maresu. Čuduj sa svete, zmestilo sa mi tam úplne všetko, aj osobné príručné veci. Škoda len, že na taký objem nebol nadimenzovaný žiaden uzatvárací zips a každú chvíľku na nejakom mieste povolil. Takže okrem balenia som sa zahral na krajčírku a kade tade to obšíval. Z toho plynie ponaučenie do budúcna, nekupovať si nič od Maresu, lebo nikdy nevieš, kedy sa ti rozsype zips. Ešteže mám od nich skoro celú výstroj :-) Balenie som stihol ako tak do ôsmej večera a trielil som na ôsmu do nočnej, kde ... a teraz to snáď vedenie nečíta, ale, som sa zdržal iba do polnoci, nakoľko bolo treba ráno o tretej už prešľapovať na letisku. Cestou na letisko som zistil, že som si zabudol sluchátka od telefónu, takže žiadne pripravené mp3 sa cestou asi počúvať nebudú. Kiežby to bola len táto vec, na ktorú som zabudol.. Na letisku som bol z našej skupiny asi prvý. Poškuľoval som po okolitých ľuďoch, pozeral na ich bágle, ale nikto sa veľkosti mojej tašky nepribližoval. Postupne po pár minútach sa objavila taška Aqualung a mne bolo konečne jasné, že áno, odlietam do Egypta, áno, idem si tam zapotápať, áno, stojím na správnom letisku dokonca aj v správny čas. Veľmi rýchlo sa naša skupinka začala rozrastať, ten, kto sa navzájom poznal sa tam zvítal, ten kto nepoznal nikoho, teda JA :-) len tíško čučal v kúte a celé to sledoval. Konečne sa objavil aj Igor, ktorý mal celú túto cestu na starosti. Každému porozdával vysačky na batožinu. Mňa samozrejme obišiel, tak som sa mu postavil do cesty a jednu si vyškemral .) Po cca trištvrtehodinke postávania nám konečne otvorili checkin. Hurá na odbavenie. Hm, napadlo ma, či budem vôbec na zozname, keďže som účasť potvrdil pomerne na poslednú chvíľku.. Dostal som sa k ujovi, čo to odbavoval .. a ... samozrejme, nebol som na zozname. Odbehol som pre Igora, nech to nejak porieši. Neviem ako, ale presvedčil uja, že tam naozaj patrím a že mi má dať letenku. Zamával som svojmu báglu a postavil sa trošku ďalej, kde sa čakalo na odbavenie ostatných. Medzičasom miestny rozhlas začal hlásiť Igorovo meno, nech sa dostaví na kontrolu batožiny. Nuž, pri troche fantázie jeho valcový vodotesný kryt na kameru s kúskom nejakého kábla mohol pôsobiť ako bomba .) Lenže, náš zámer bol iný. Každý chcel docestovať a ísť sa vypotápať a nie vyhadzovať nejaké lietadlo do vzduchu. Keď sa ako tak každý prepracoval k letenke, tak sa odpochodovalo k vstupu na gatey (gejty) [brány] kde sa čakalo na samotné nastúpenie do ... čudujsa svete, autobusu. Bejvávalo, že sa dalo k lietadlu prejsť tých pár metrov cez plochu. Teraz nás pekne naložili do autobusu, ktorý prešiel cca 200 metrov a vyhodil nás pri lietadle. Po vstupe do lietadla som sa zadíval na letenku, kde to vlastne sedím. Hm, nejak som z nej nevedel určiť, ktoré miesto je to moje. Po opýtaní sa letušky, kde to je som dostal odpoveď v angličtine, že sedieť sa dá hocikde. Tak som sa zložil do prvej voľnej trojky (3 sedadlá vedľa seba) dúfajúc, že nikoho ani len nenapadne si prisadnúť. A napadlo. Bol to, no, možno manželský, možno iný pár, čo išiel stráviť tiež dovolenku do Hurgady. Problém však bol v tom, že ... že ... že to boli svojou fyzionómiou mne celkom podobní ľudia .) takže, sto kilo a viac .) v duchu som si trošku zahromžil, že ma čaká v skutočnosti parádna cesta. Štart lietadla prebiehal snáď normálne. V pilotnej kabíne som nesedel a do lietania sa nerozumiem, takže neviem. Ale zas aj keď sa do toho nerozumiem, všetko som poctivo kontroloval. Teda výšku a rýchlosť, + smer, kam letíme, nakoľko mi bežalo GPSko. Takže. Výška bola po cca pol hodinke stúpania okolo 10200 až 10500 metrov a rýchlosť okolo 850 Km/h Vo fotogalérii prikladám zopár obrázkov na oblohu .. z druhej strany :-) Vďaka oblačnosti nebolo vidieť nič pod lietadlom, zato o to krajší bol východ slnka, ktorý mam taktiež zachytený na pár fotkách. Po cca troch hodinách letu, ktoré som v akomsi polospánku nejak pretrpel sa zrazu pri pohľade z okna objavila pevnina. Prvé čo sa nedalo si nevšimnúť bolo to, že všetko malo farbu piesku.. tj bolo to niečo medzi béžovou a žltou. Dámy a páni. Keď sa budete dobre pozerať z okien na pravej strane lietadla, uvidíte Káhiru a pyramídy ... Ešte že som sedel na ľavej. Hm, cestou nazad by som si mal tento flek taktiež obsadiť. Byť v Egypte a nevidieť pyramídy, to som tam potom ani nemusel ísť. Pohľad na GPS ma uistil v tom, že stále neklesáme a stále nespomaľujeme. Všetko by bolo OK, len keby som si mal sakra v tom lietadle kam uložiť kolená. Toho, čo to projektoval by som tam posadil na zbytok života. Puknutie v uchu avízovalo zmenu tlaku. Zmenu výšky potvrdilo aj GPS .. konečne klesáme. No, konečne ako konečne. Celý pristávací manéver aj s kolečkom nad letiskom trval viac ako pol hodinku. Hurá, lietadlo sadlo na zem. Prvý dojem z poza okna z Hurgady bol dosť vlažný. Všade bol bordel. A to doslova. Ako keby sa pristálo niekde v blízkosti mestského smetiska. Naivne som si myslel, že tým, že je to už niekoľko rokov vyhľadávané turistické miesto to bude vyzerať trošku lepšie.. ale nevyzeralo. Pri vystupovaní z lietadla ma letuška upozornila, nech si chytím čiapku, lebo vonku je dosť veterno. A aj bolo. Prvé sekundy som kráčal po egyptskej zemi po slepiačky, nakoľko som mal plné oči všadeprítomného piesku. Celkom by ma zaujímalo, ako upratujú pristávacie dráhy po absolvovaní nejakej veternej metelice ... Vysadlo sa z lietadla, nastúpilo do busu a ten nás hodil k do príletovej haly. V hale na nás čakal miestny ujo, ktorý mal ceduľku našej cestovky – LUXtravel. Lámanou angličtinou nás tento ujo začal presviedčať, že máme ísť za ním. Igor sa vybral ísť kúpiť víza. Tento ujo vyštartoval v momente za ním, že všetko máme All Inclusive a víza nemá ísť kupovať. Lenže. Po chvíľke nám bolo jasné, že to All Inclusive znamená zaplatiť si víza v cene 20 Usd a tam kam išiel Igor bola cena víz 15 Usd. Ujo začal niekam zúrivo telefonovať a po pár minútach bolo jasné, že na nás nezarobí a že si ich kupujeme vo vlastnej réžii. Víza máme nalepené v pase, môže sa ísť ďalej. Pri prvej kontrole sa ukázalo, že máme víza, opečiatkovalo sa to a odovzdal sa vstupný formulár. Druhá kontrola skontrolovala, či tie víza máme aj opečiatkované. Niekde na bežiacom páse už rotovala naša batožina, takže všetko čo sa tvárilo, že je potápačské sa dávalo z pásu dole. Tašku som si našťastie našiel pomerne rýchlo a zdá sa, že bola v poriadku. Trošku som sa bál o vodotesné púzdro na fotoaparát a vodotesnú baterku. Mal som to len požičané a keby sa tomu niečo stalo, trošku by to bolelo. Konečne sme sa vymotali z letiska, kde si nás našiel náš stále vysmiaty sprievodca celou plavbou Zizo, ale ja teta z cestovnej kancelárie LUX travel, ktorá sa nás silou mocou snažila narvať do pristaveného autobusu a zaviezť do ich hotela. Pomaly nám, teda aspoň mne začalo dochádzať, že o celý zájazd sa starali dve cestovné kancelárie, ktoré nemajú celkom vysvetlené medzi sebou kompetencie a každá pristavila na letisko svoj autobus a každá nás chcela niekam odviesť. Naveľa naveľa teta z cestovky pochopila, že k nim nejdeme, ale splietala tam niečo o zaplatení transferu na hotel. Nuž, v Egypte je bežné platiť za niečo, čo človek nakoniec nedostane. Mňa len napadlo, že keď bolo cez nich všetko All Inclusive, prečo chce vlastne ešte niečo platiť. Počas hádania sa s tetou sa využil čas aspoň na zakúpenie kartónov piva v duty free shopoch. Keď sa teta dohádala, Zizo nás odviedol k nášmu busu. Hm, škoda, že fotografie neprenášajú aj rôzne vône a arómy. Na tom parkovisku to smrdelo tak, ako keby tam neparkovali autá, ale stádo tiav, ktoré tam len serú a čúrajú. Vodič busu s nejakým poskokom sa pokúšal naložiť naše bágle na strechu busu, ale veľmi rýchlo pochopil, že na to je malý borec. Každá výstroj vážila tak od 35 kilo hore. Takže bez pomoci našich silákov sa to nezaobišlo, za čo im pekne ďakujem, lebo na tú strechu vyvzpierali aj moju 38 kilovú tašku. Nasadlo sa do busu a nasledovala asi 20 minútová prehliadka Hurgady cestou k našej lodi. K tej sme sa dostali čosi pred obedom miestneho egyptského času. Na mieste sme sa dozvedeli, že loď nieje pripravená a treba im ešte asi tak dve hodinky, aby to bolo v akom takom schopnom stave. Dve hodinky na egyptskom slniečku na pravé poludnie je čosi nepredstaviteľné. Nejakým zázrakom sme sa po desiatich minútach vyjednávania dostali na loď, ktorá .... ktorá bola v pokročilom štádiu renovácie. Všade smrdela čerstvo natretá farba, zábradlia boli poobaľované igelitom, privítala nás čerstvo vybrúsená nepozametaná drevená podlaha a špinavé matrace na sedenie. Pri vstupe do kajút nás okrem tmy čakala aj cca po členky sa prevaľujúca voda. A všadeprítomné horúco. Nakoľko sa opravoval elektrický agregát, nikde nebol púd, voda, ani nič chladené či niečo, čo by dokázalo chladiť. Každý sa pokúsil si nájsť na lodi ten svoj tieň, kde by nejak prevegetoval. Mimochodom, stále sa nič nedialo. Posádka bola v nedohľadne a všade vládol bordel. V horných kajutách sme našli matrace na sedenie, ktoré sme sa rozhodli samoiniciatívne porozmiestňovať tam, kam patria. Kdesi čosi sa na lodi objavil David. David bol chlap, ktorý zastupoval druhú cestovnú kanceláriu a na lodi fungoval ako Divemaster, t.j. on bol zodpovedný za lokality na ponory a veci s tým súvisiace. Nikto z nás netúžil po ničom inom, len konečne vyraziť zo špinavého prístavu a ísť sa schladiť niekam konečne do čistej vody a, konečne si samozrejme zapotápať. V tom sa nás David spýtal, že kto nám povedal, že v tento deň máme vyraziť na more a ísť potápať, keď všetko je dohodnuté tak, že sa má vyraziť až v pondelok. Lenže. Keď sa pôjde o deň neskôr, prídeme o zaplatený deň potápania. Takže nakoniec bol David vyslaný za niekým zodpovedným, aby sa išlo na vodu čím skôr. Lenže, ten niekto zodpovedný začal operovať s tým, že loď nemá povolenie na vyplávanie a jednoducho sa nepôjde. Tak, parádička. Prvý deň sa strávil v prístave na lodi, ktorá bola v štádiu rekonštrukcie. Jediné pozitívum bolo to, že na lodi sa zrazu objavila posádka a začala tam expresne rýchlo všetko leštiť, čistiť a pripravovať na plavbu. Dokonca sa podával aj normálny obed. Síce bol trošku neskôr, ale bol.