Narodil som sa. Nič mimoriadne sa neudialo.Podľa rodičov, teda rodiča to bolo také menšie prekvapenie. Áno, nebol som v pláne. Čo bolo predtým si nepamätám. A vlastne ani nemôžem, iba tak maximálne z nejakej knihy dejepisu. Ale keďže tento predmet nepatril k mojim takzvaným "obľúbeným", z jeho známkami sa radšej chváliť nebudem. Ale pekne poporiadku. Veci z detstva sa mi vybavujú naozaj iba veľmi hmlisto, preto tejto kapitole života nebudem venovať príliš veľa riadkov. Momentky vryté v pamäti aj tak máločo málokomu povedia. Detstvo bolo viacmenej bezstarostné. Moji dvaja starší bratia mali zo mňa obrovskú radosť.. Keď už nič iné, fungoval som im aspoň ako pokusný králik, na ktorom sa dalo čo to otestovať. Ako príklad uvediem mix octu, prášku do pečiva, soli či cukru namiešanom v malom poháriku, ktorý som dostal s tým, že to "musím" vypiť. A keďže v tom čase som od nich nečakal naozaj nič zlé, prečo by som to nespravil. Alebo si spomínam na nespočetne veľa naháňačiek po byte, ktoré prevažne končili v tom lepšom prípade buď poriadnym monoklom na čele, alebo riadne zakrvavenou rukou plnou roztriešteného skla. Ako sa to mohlo stať? Jednoducho ... bežíte si tak po byte sem a tam a tam a sem .. a zrazu vám niekto zabuchne dvere pred nosom .. ktoré majú samozrejme sklenenú výplň. Nuž, prirodzený reflex je dať ruky pred seba a dvere akože otvoriť .. Lenže, už v tom čase nedokázalo bežne polcentimetrové sklo odolať impulzu malej detskej ručičky a tak zvolilo cestu menšieho odporu .. tj. rozfláklo sa na márne kúsky. Možno aj dnes by som našiel niekde v dlani na lavej ruke kúsok vrasteného skla .... Prečo tých prvých 6 rokov života ubehlo tak veľmi rýchlo? Myslím, že tomu značne prispela detská bezstarostnosť a nevnímajúci čas bežiaci naokolo ... "Nechcite odomňa, aby som sa učil". Tak túto pamätnú vetu som povedal v predvečer prvého školského dňa. Neviem prečo, ale nejak už samotný pojem "škola" vo mne nevyvolával nič dobré. Možno práve preto, že už v tomto čase som navštevoval základnu umeleckú školu, takzvanú teoretickú prípravku na nastávajúce hodiny klavíra. Tak veru, už ako 5 ročného ma niekto nútil si vtĺkať do hlavy tie zvláštne čiarky, bodky, kľúče či už huslové, alebo basové, poprípade francúzske :-) a neviem čo ešte. Prvá trieda, červená mašlička na pleci, skoré ranné vstávanie, vláčenie veľkej tašky do školy .. to je asi v krátkosti zhrnutie prvej triedy. A aby toho nebolo málo, pridala sa k tomu aj školská družina. Veru, rodičia chodia zarábať na chlieb náš každodenný, bratia sú na také niečo už starí a majú svoje povinnosti ako sa o niekoho starať, tak nikoho nenapadlo nič lepšie, ako ma zaparkovať do školskej druziny. Družina nebolo nič iné, ako tá istá trieda, tí istí ľudia .. len iné učiteľky. A výhody? Po rýchlom zvládnutí domácich úloh sa pomerne rýchlo vyťahovali všakovaké hračky od výmyslu sveta, na ktorých sa dalo realizovať. Ale školská družina mala odhliadnuc od pýtania sa na WC s hygienickym vreckom a čakania vo voliére na rodiča aj jedno obrovské pozitívum, ktoré ovplyvnilo moj nastávajúci život. Zistil som, že ... som chlapec :-) a opak chlapca sú dievčatá. To je vec! Vtedy som to nevedel ešte pomenovať, dnes však viem, že ten stav sa volá platonická láska. A ako si ma získala? Ukázala mi, že omaľovávanka sa dá vyfarbiť podstatne krajšie plynulým ťahaním farbičky hore a dole v milimetrových odstupoch, ako čarbaním sem a tam a tam a sem s tým, že mi tam ostalo kopec bieleho papiera. Naozaj veľká vec. Týmto si ma úplne získala. Hehe, Soňa G., spoznala si sa? "My smééé iskry iskričkyy, iskričkyy, nosííííme lééén jééédníííčkýýýý". Tak takto nejak vyzeral úvod k mojej prvej červenej knižke. Myslým, že ju mám ešte niekde uloženú. Pokial ju vyhrabem, určite ju sem dodám. Ohromný moment. Kto mal pri sebe iskričkovský preukaz, toho pionier pustil na WC. Kto ho nemal, mal jednoducho smolu. Ale vie si niekto vôbec predstaviť čerstvú iskričku, ako ide niekam bez svojho preukazu? To sa jednoducho nemohlo stať. A tak som sa na to WC zakaždým dostal :-) Prvá trieda ubehla ako voda. Naučil som sa zvládať veľké tlačené "A", malé tlačené "a", veľké písané "A" a malé písané "a". Dokonca som už vedel aj bez pomocného vystrihnutého okienka na písmenka prečítať v kuse "Mama má Emu" a "Ema má mamu". A aby som nezabudol, do druhej triedy som išiel s tým, že som už vedel, koľko je jedna plus jedna. Aj keď, do dnešného dňa na to stále používam prsty na rukách :-) A išiel som tam ešte s niečim. S kamarátstvom, ktoré malo vydržať na celý život. Bohužial však, nevydržalo. V druhej triede sa neudialo nič mimoriadneho. Pribudlo a odbudlo zopár predmetov, vymenila sa triedna učiteľka a život bežal ďalej. Na tejto je zachytená moja vtedajšia aktuálna podobizeň. Tretia trieda sa niesla v duchu ďalšej novej triednej učiteľky, absolutne nezáživných predmetov, diktátov z pravopisu .. ktorý mimochodom neovládam do dnešného dňa. Prečo? Moja odpoveď možno niekoho rozosmeje, niekto len neveriacky zakrúti hlavou ... ale .. vtedy, keď sa to preberalo, som naozaj chýbal. A nejak som to nedohnal do dnešného dňa. Štvtá trieda ... nič mimoriadneho. Piata trieda - horor. Pribudol môj najneoblúbenejší predmet. Teda dva. Zemepis a ruština. Jedno horšie ako druhé. Nechápem, ako sa tento predmet mohol niekomu páčiť. Keď som chcel chodiť na nemčinu, nebolo na to peňazí a ruštinu, ktorú som mal zadarmo som doslova a do písmena nenávidel. Pionier, bráni mier, červená šatka, modrá košela - samozrejme po bratoch, nový preukaz.. v tomto duchu sa niesla piata trieda. Ale .. niesla sa aj v inom duchu. začal som uvažovať, ako sa dá ulievať. Písomka zo zemepisu? Nieje problém, ide sa k zubárke. Telocvik? Ach ja hlava deravá, zabudol som si úbor .. a takto sa to pekne so mnou vlieklo bez toho, že by to niekomu nejak výraznejšie vadilo. Ono, mal som jednu obrovskú devízu. Keďže môj rodič bol učiteľ, dokonca pôsobiaci na tej istej škole, ktorú som navštevoval, úsilie vynaložené na lepšie známky nebolo až také veľké, ako u ostatných jedincov.. Nuž, mal to niekto život ... Ale nie všetko sa dalo ututlať či prehliadnuť. Čoskoro som bol dokopaný do doučovania u bratranca. Keďže s takými vecami ako matematika nemal nejaký väčší problém, mal trpezlivosť mi niektoré veci vysvetlovať zas a zas .. a nielen on, pripojil sa aj krstný otec, krstná mama, či mladšia sesternica, prípadne keď nebol čas na vzdialenejšiu rodinu, zapojili sa do vyučovacieho procesu aj otec s najstarším bratom. Nuž, niežeby sa mi nechcelo učiť, skôr sa mi nechcelo pohnuť mozgovým závitom. Táto moja lenivosť sa mi v neskoršom pôsobení na strednej škole samozrejme vypomstila...