Tajchy.

Tajch je nemecký názov pre vodnú nádrž s hrádzou, ktorý v okolí Banskej Štiavnice zľudovel. Nádrže slúžili na zachytávanie dážďovej a snehovej vody kvôli jej ďalšiemu využitiu v banskej prevádzke. Na malom území v okruhu cca.10km od mesta, sa nachádza 20 zachovaných tajchov, vybudovaných prevažne v prvej polovici 18.storočia. Povrchová voda z tajchov sa používala na čerpanie spodných vôd zo zatopených baní a pohon stúp pre drvenie a premývanie vyťaženej rudy. Tajchy sa stavali v kaskádach a pospájané boli jarkami, aby sa ich voda čo najlepšie využila. Najväčší podiel na ich výstavbe má slovenský rodák, matematik a geometer Samuel Mikovíny, ktorý pokračoval v práci svojho predchodcu, banského inšpektora Mateja Kornela Hella. Po smrti Samuela Mikovíniho viedol práce jeho žiak a syn M.K.Hella, Jozef Karol Hell. Podľa historikov existovalo takmer 60 tajchov, ktoré spolu zachytávali 7mil.m3 vody. Prvé nádrže sa začali stavať na prelome 15. a 16.soročia.

Najstaršou zachovanou nádržou je Veľká Vodárenská, ktorá už v roku 1510 zásobovala Banskú Štiavnicu vodou. Podľa požiarneho poriadku z roku 1752 bola aj rezervoárom vody pre prípad požiaru. Od začiatku 20 storočia sa do nej prečerpávala voda zo Štiavnického jazera (Rozgrund) a bola výhradne zásobárňou pitnej vody pre mesto. Prvú haváriu na hrádzi zaznamenal už v roku 1633 Matej Bell. V 18. storočí sa hrádza znovu pretrhla. Neskôr bola opravená a nadstavená, zrejme však nevhodnou technológiou. Naposledy bola obnovená začiatkom 90.tich rokov 20.storočia, keď sa po zime roku 1977 veľmi bohatej na sneh zosunul kus nadstavenej hrádze a hrozilo jej pretrhnutie. Nádrž leží vo výške 705m a pojme 34tis.m3 vody. Jej hrádza po rekonštrukcii má dĺžku 95m, výšku 10m a šírku na korune hrádze 16m. Nádrž má dnový výpust ovládaný z manipulačnej búdky v strede hrádze a na pravej strane je kamenný prepadový jarok.

Len pár metrov nad ňou vo výške 734m ešte pred rokom 1551 postavili ďalšiu nádrž, ktorá sa volá Malá Vodárenská. Pôvodná zemitá hrádza mala šírku pri korune 5m, dĺžku 32m, výšku 9m a objem 5tis.m3. Nádrž má nefunkčný dnový výpust bez manipulačnej búdky na hrádzi. Na ľavej strane je plytký prepadový jarok. Nádrž si vyžaduje rekonštrukciu.

Štiavnická kaskáda začína tajchom Červená studňa, ktorý sa nachádza v rovnomennom sedle a je hlavnou turistickou kryžovatkou v okolí.  Vybudovali ho v polovici 18.storočia podľa projektu J.K.Hella na mieste menšej nádrže, ktorá sa prvý krát spomína v roku 1765. Napriek tomu, že tajch bol obnovený začiatkom 90tich rokov, vyzerá veľmi zanedbaný a ťažko je uveriť, že v tajchu bola niekedy 8m hlboká voda. Hrádza dlhá 100m so šírkou v korune 5m a výškou 9m má zachytávať až 55tis.m3 vody z okolitých kopcov Šobov a Paradajz. Tento "hydrotechnický unikát" postavený na rozvodnici dvoch riek Ipľa a Hrona v nadmorskej výške 787m dnes nefunguje zrejme preto, že zberné jarky boli prerušené cestami. Tajch trpí nedostatkom vody a v najbližších desaťročiach je odsúdený na zánik.

Najvyššie položeným tajchom je Ottergrund, ktorý  zachytáva vodu z južného svahu Paradajzu (odtiať aj názov Paradajzské jazero) vo výške 800m.n.m. Postavený bol pred rokom 1746 a v konzultačných protokoloch sa prvý krát spomína v roku 1759. Maximálna hĺbka nádrže je 6,6m a objem nádrže 7tis.m3 s plochou hladiny 0,4ha. Zemitá hrádza má dĺžku 44m, šírku pri korune 5m a výšku 7,2m. Hrádza má funkčný dnový výpust a na ľavej strane je prepadový jarok. Voda z nádrže sa používala na pohon čerpacích zariadení štôlne Schmidterinn,  a tiež ako doplňujúci zdroj na čerpanie vody zo šachty Žigmund. Neskôr sa využívala pre potreby mesta ako zdroj pitnej vody, ktorá sa dreveným potrubím privádzala až do Komorského dvora (Kamershoff). Nad tajchom sa nachádza najvyššie položená usadlosť Trubanov majer, ktorý svojou polohou prispel k jednej z atrakcií Banskej Štiavnice - viac než 200 metrovému výškovému rozdielu jej obývaných častí.

Najkrajšie položeným tajchom je Dolná Hodruša v závere  severovýchodnej časti hlavnej Hodrušskej doliny v nadmorskej výške 528m. Zemitá hrádza tajchu má dĺžku 199m, šírku pri korune 5,7m a výšku 21,7m. Hladina má plochu 4,88ha, max.hĺbka je 18,3m a objem nádrže 641tis.m3. Postavila ho Banská komora v rokoch 1743-44 podľa projektu S.M., ktorý viedol stavbu. Tajch mal štyri zberné jarky a v minulosti bol nad ním ďalší tajch. Voda z oboch nádrží sa dala odvádzať osobitne v rozdielnych výškach a bola hlavnou pohonnou energiou stúp v Hodrušskej doline. Zaujímavý je návodný jarok medzi potokom Hodrušianka a šachtou Lill v hornej časti Hodruše. Ešte aj dnes je funkčný návodný jarok z potoka Hodrušianka do flotačnej úpravne pri šachte Mayer s dĺžku 800m. Raritou je návodný jarok z potoka Hodrušianka k bývalým stupám v Dolných Hámroch. Je vysekaný do skalného brala, čomu vďačí za svoju zachovalosť. Pod jazerom je malý kemp dostupný autom so sezónnym bufetom a možnosťou stanovania.

Tajch Horná Hodruša je od roku 1948 vypustený, pretože sa banské práce dostali až pod jazero. Nádrž bola postavená v blízkosti štôlne Rozália v nadmoreskej výške 575m. Zachovaná zemná hrádza má dĺžku 245m, šírku pri korune 7m, výšku 16m a pri maximálnej hĺbke bola úžitková kapacita nádrže 256tis.m3. Prvé správy o nádrži pochádzajú z roku 1614 a v roku 1706 bola pod vedením M.K.Hella vykonaná oprava hrádze. Z roku 1730 pochádza návrh S.Mikovíniho na zväčšenie nádrže, ktoré sa realizovalo v rokoch 1736-7. V 1833 došlo k poškodeniu hrádze a zrejme jej poslednej oprave.  Vodu do neho privádzali tri zberné jarky a rozvádzala sa návodnými jarkami a vodnými štôlňami na miesto použitia. Medzi najdlhšie návodné jarky v hodrušskej oblasti patrí jarok z Hornohodrušského a Brennerštôlnianskeho tajchu. Napriek tomu, že časť vodnej nádrže bola využitá na depóniu hlušiny získanej pri razení autotunela k Novej šachte Rozália a z jej hĺbenia, dnes sa povráva o opätovnom napustení nádrže vodou.

Malá vodná nádrž Brennerské jazero sa nachádza v doline Zeleného potoka pri Banskej Hodruši pod južnými svahmi chrbta Banského vrchu neďaleko samoty Rumplovská. Slúžila pre banské potreby Brennerštôlne a postavená bola v údolí zvanom Grundthal povyše historického jadra Hodruše v nadmorskej výške 555m. Zemitá hrádza má dĺžku 80m, šírku pri korune 30m, výšku 9m a pri maximálnej hladine 8m, bol objem vody 19tis.m3. Prvá zmienka o tomto tajchu pochádza z r.1584, ale svôj pôvodný význam stratil už v priebehu 18.storočia a v súčasnosti je nádrž vypustená.  

Najväčším tajchom je Počúvadlo (634m.n.m), ktoré leží priamo na úpätí najvyššieho vrchu Sitno (1009m.n.m.) v Štiavnickom pohorí. Vybudovali ho podľa projektu J.K.Hella v rokoch 1775-79, keď v roku 1776 následkom veľkých dažďov sa hrádza poškodila a dokončiť sa ju podarilo až po troch rokoch.  Nádrž má 5 hrádzí, ktoré prehradili okolité doliny, pričom hlavná hrádza má dĺžku 195m, šírku pri korune 19m s výšku 29,6m. (Až do 19.storočia najvyžšia v Európe). Voda do tajchu sa privádzala piatimi jarkami. Najdlhší z nich bol Sitniansky jarok v dĺžke 4630m. Tatársky zberný jarok vybudovaný na záchyt vody z južného a západného svahu Sitna bol dlhý 4,1 km a dnes ním vedie jedna z najkrajších prechádzok v okolí Počúvadlianskeho jazera. Ďalším pôvodným zberným jarkom bol Dekýšsky jarok vytvorený 1775-79. Zachytával vody zo svahu Lipovej (740m). Bol dlhý 2560m. Dnes slúži ako prechádzkový chodník od odtokového jarku k malej hrádzi Počúvadlianskeho jazera. Vodu z Počúvadla do sedla Krížna, alebo do potoka Jabloňovka odvádza Dekýšsky odvádzací jarok.  Celkove merali zberné jarky 15565m a odvádzacie 13769m. Súčasťou jarkov bolo aj sedem vodných štôlní. Voda z tajchu sa vypúšťala štôlňou spod hrádze na jeho severnej strane, kde štôlňa ústi do priestoru pod manipulačnou budovou na povrchu (zrubový objekt) s ktorou je spojená malou šachtou. V šachte je zabudovaný manipulačný ventil, ktorým sa reguluje odtok vody cez kombinovaný systém jarkov a vodných štôlní s vyústením štôlňou Stankay (nazývanou tiež Collorado) poniže vodnej nádrže Evička.   Max.hĺbka tajchu je 10,8m, plocha 11,73ha a objem 745tis.m3. Pôvodné využitie akumulovanej vody slúžilo na účely banských a úpravárenských zariadení v oblasti Štiavnických Baní a Štefultova. V súčasnosti pri vodnej nádrži vzniklo známe a vyhľadávané rekreačné stredisko s ubytovacími a stravovacími zariadeniami s možnosťou stanovania. V roku 1980 bolo rekreačné stredisko pričlenené k Banskej Štiavnici.

Rozgrund leží v nadmorskej výške 706m.n.m. v závere Vyhnianskej doliny, ktorý volajú Štiavnické jazero zrejme preto, že od začiatku 20 storočia slúžil ako zásobáreň pitnej vody pre Banskú Štiavnicu. Voda z jazera sa čerpala až do sedla Červená studňa, odkiaľ tiekla samospádom do Veľkej vodárenskej nádrže. Postavila ho Banskoštiavnická Banská komora podľa projektu Samuela Mikovíniho v rokoch 1743-1745. Patrili k nemu dva záchytné jarky celkovej dĺžky 2030m. Základný prívodný jarok ústi zo severnej strany v blízkosti hrádze. V prípade zvýšenej hladiny vody plní aj funkciu prepadového jarku. Nádrž má vybudovaný dnový výstup, ktorého ústie na vzdušnej strane tvorí štôlňa. Ďalej k vodnej strane hrádze pokračuje drevené potrubie. Voda z jazera sa používala na pohon banských a úpravárenských zariadení vo Vyhnianskej doline. Tajch má maximálnu hĺbku 22,3m, plochu vodnej hladiny 5,72ha a objem 96tis.m3. Dĺžka hrádze je 139m, výška 23,2m a šírka pri korune 7,6m. Až do vybudovania priehrady Meurad (vo Francúzsku r.1855) sa považovala za najodvážnejšiu vodnú hrádzu na svete. Dokonca aj z hľadiska dnešných požiadaviek je mimoriadne progresívnou technickou stavbou so sklonom návodného svahu 1:1,5 a na vzdušnej strane 1:1,25 - 1:1,75.

Najodľahlejším tajchom je Štampoch, ktorý leží v nadmorskej výške 400m na hranici chránenej oblasti Štiavnické vrchy, neďaleko križovatky ciest z Pukanca a Bohuníc. Postavili ho v rokoch 1768-70 a vodu z neho privádzali k banským dielam v Bohunickej doline patriacej zrejme Pukancu. Prinútil ich k tomu nedostatok vody na poháňanie stúp v ktorých sa upravovala ruda. Pri ceste pod jazerom je zachovaný zájazdový hostinec, ktorý ešte v nedávnej minulosti slúžil ako prepriahacia a dostavníková stanica. V súčasnosti je Štampoch kvôli celoročnému kľudu najviac vyhľadávný rybármi. V roku 1835 postavili Pukančania ešte jednu menšiu nádrž v Liešnej doline.

Richňava (706m.n.m) bola pôvodne len jedným tajchom, ktorý dala postaviť Štiavnická Banská komora v roku 1738-40  podľa projektu Samuela Mikovíniho. V historických dokumentoch sa uvádza, že 9.7.1740 na stavbe hrádze pracovalo 5283 ľudí. Po ukončení stavby sa zistili silné priesaky cez teleso hrádze, ktoré donútili Samuela Mikovíniho priečnou hrádzou rozdeliť tajch na dva menšie. Veľká Richňava má zemitú hrádzu s dĺžkou 569m, výškou 27m a šírkou pri korune 23m. Pri max.hĺbke 21,1m, má plochu hladiny 5,5ha a objem 576tis.m3 . Malá Richňava mala pôvodný objem 554m3 pri maximálnej hĺbke 7,5m s plochou hladiny 1ha. Vodu do týchto nádrží privádzalo 7 záchytných jarkov celkovej dĺžky 23397m. Najdlhší bol Dolný Hodrušský jarok dlhý 8550m. Začínal sa pod Teplým potokom a dnes slúži ako turistický chodník. Asi 50m povyše neho sa tiahol paralelne s ním Horný Hodrušský jarok. Celková dĺžka odvodných jarkov bola 2788m.

Súčasťou jarkov boli aj dve vodné štôlne, dlhé 345 a 466m, ktoré sú zakraslené na jedinom obrázku tajchov v Zlatej knihe baníckej z roku 1763. Dolná Bakomi štôlňa má ustie na dne Malej Richňavskej nádrže a vyústenie nad vodnou nádržou Bakomi. Druhou je Richňavská vodná štôlňa, ktorá je zaústená pod hrádzou Veľkej Richňavskej nádrže. Voda do nej vteká z dnového výpustu Veľkej Richňavskej nádrže a vyústenie má nad Veľkou Vindšachtskou vodnou nádržou.  Veľká Richňava bola s Malou nádržou prepojená vodnou chodbou a voda z oboch tajchov sa pôvodne využívala na pohon vodočerpacích, úpravárenských a ťažných zariadení v oblasti terajších Štiavnických Baní a miestnej časti Banskej Štiavnice - Štefultova.

Malé Richňavske jazero bolo štôlňou spojené s tajchom Bakomi v nadmorskej výške 714m, ktorý je menej známy aj ako Pachómiovo jazero. Jazero malo dva zberné jarky. Vybudovali ho v rokoch 1738-40 súbežne s výstavbou Richňavskej nádrže podľa proejktu Jána Tobiáša Brinna z roku 1736. Podľa pôvodného projektu sa mohla voda voľným prepadom a cez dnový výpust prelievať do Vindšachtského tajchu. Posledná väčšia oprava nádrže sa vykonala v roku 1792, keď sa zrekonšruovala hrádza a do dnového výpustu boli uložené železné rúry, ktoré umožnili privádzať vodu aj do náhonného jarku k šachte Königsegg. Mohlo pojať 183,2tis.m3 vody a malo plochu 1,2ha s max.hĺbkou 14,4m.

Vodná nádrž Krechsengrund leží v nadmorskej výške 740m na južnom úpätí malého Tanádu. Zemitá hrádza nádrže má dĺžku 45m, šírku pri korune 3m a výšku 7m. Pôvodný objem nádrže bol cca.5tis.m3. Výstavba nádrže sa začala v roku 1735 podľa projektu S.Mikovíniho, ktorý ju osobne viedol a dokončil v roku 1737. Je to pomerne malá nádrž postavená najvyžšie zo skupiny Piargských nádrží. Slúžila najmä potrebám šachty Königsegg a v súčasnosti sa nevyužíva.

Evičkino jazero je pramennou oblasťou vodného toku Štiavnica vo výške 663m.n.m. Zemitá hrádza má dĺžku 165m, šírku pri korune 12,5m a výšku 11,4m. Pri maximálnej hladine vody 10,4m jazero pojme 212tis.m3 vody a jeho max. hĺbka je 19,4m. Vodná hladina má plochu 2,02ha. Jazero je najnižším stupňom piargskej kaskády a zároveň druhým najstarším v tejto skupine. Prvá správa o jeho budovaní pochádza z roku 1638. Už v roku 1700 jeho hrádzu opravovali a zvyšovali. V roku 1718 podľa plánu M.K.Hella  hrádzu opäť zvýšili a vybudovali nový zberný jarok, ktorý privádzal vodu zo Sitna. Zvýšená hrádza prepúšťala vodu a preto na základe Mikovíniho návrhov boli vykonané ďalšie opravy, ktoré sa skončili v roku 1729. Ďalším z prívodných jarkov bol Dolný Sitniansky jarok, ktorý sa začínal v doline Stavaná neďaleko Krížnej. Zachytával vodu zo svahov Pinkovho vrchu a Bukovej hory. Asi 40m nad ním v roku 1775-9 postavili Horný Sitniansky zberný jarok, ktorý začínal pri Vlčej jame (730m) a končil na Krížnej (697m). Zachytával vodu zo severných svahov Sitna v dĺžke asi 6km a privádzal ju na Krížnu, odkiaľ sa mohla viesť buď do Počúvadla, alebo Vindšachtského jazera. V roku 1999 bola vykonaná rekonštrukcia hrádze a oprava portálu dnovej štôlne, ktorú realizoval Slovenský vodohospodársky (štátny) podnik v Banskej Štiavnici.

Vindšachtský tajch (Veľká, alebo aj Horná Vindšachta) v nadmorskej výške 689m vybudovali v rokoch 1712-15 podľa projektu M.K.Hella, ktorý v roku 1710 predložil samotnému cisárovi. Hrádzu postupne ďalej spevňovali a najväčšiu opravu realizoval v roku 1729 S.Mikovíny.  V roku 1747 predložil Mikovíni návrh na ďalšie zvýšenie hrádze o 2 až 4m, ale k realizáci došlo až v roku 1788 o 2,5m, čím hrádza dosiahla súčasné rozmery. Dĺžka hrádze je 237m, výška 15,2m a šírka v korune hrádze je 14,5m, pričom v jej záreze vedie štátna cesta z Banskej Štiavnice do Levíc. Maximálna hĺbka jazera je 13,5m s plochou vodnej hladiny 4,4ha a objemom 534tis. m3. Vodu do nádrže privádzali štyri zberné jarky celkovej dĺžky 9000 m. Zachytená voda slúžila pre potreby banskej a úpravníckej činnosti v oblasti Vindšachty, Štefultovskej doliny a dolnej časti hlavnej Štiavnickej doliny. Dnes sa využíva len na rekreačné účely. V roku 2002 bolo úplne vypustené a spevnená jeho hrádza na návodnej strane po celej dĺžke vyložením suchou kamennou dlažbou  proti vlnobitiu. Obnovený bol tiež odvádzací kanál k Evičkinmu jazeru, ktorý pôvodne smeroval po vrstevnici ešte asi 100m ďalej a až potom sa stáčal k Evičke.

Bančianske jazero leží cca.300m od obce Banky v hornej časti Bančianskej doliny v nadmorskej výške 625m. Podľa štôlne Hoffer sa nazývalo aj Hoferštôlniansky tajch. Postavili ho v 2.polovici 18.storočia ešte pred rokom 1700 pre potreby ťažiarstva v Bankách. Po zániku baní v polovici 19.storočia sa používalo ako zásobáreň vody pre obec. Dnes slúži len na rekreačné účely. Nádrž má objem asi 10tis.m3 a maximálnu hĺbku 9,4m. Patrili k nemu dva zberné jarky dlhé 800 a 250m. Záberná plocha je 1ha. Posledná rekonštrukcia hrádze prebehla v roku 1996, pričom investorom bol Slovenský vodohospodársky podnik, š.p. v Banskej Štiavnici.

Jazero Klinger dostalo meno podľa názvu štôlne ústiacej povyše tajchu. Vybudovala ho Banská komora podľa projektu J.K.Hella v polovici 18.storočia. Pred rokom 1829 sa hrádza jazera prethla, preto ju počas rokov 1829-33 rozobrali a materiál použili na stavbu novej hrádze - nižšie v údolí. Návrh na opravu predložil profesor banskej akadémie Jozef Schitko. Hrádza bola podstatne väčšia ako pôvodná a preto už v roku 1829 začali na jej stavbu dopravovať vhodný materiál až z Červenej studne. Na tento účel postavili na povrchu koľajovú trať na spôsob banskej koľajovej dráhy, po ktorej sa pohybovali banské vozíky. Dĺžka koruny hrádze po jej poslednej obnove na prelome tisícročia je 127m, jej šírka je 6,3m a výška 22,5m.   Najväčšia hĺbka je 11m, plochu má 2,1ha a objem 157,9tis.m3. Vodu do nádrže pôvodne privádzalo 5 zberných jarkov dĺžky asi 8000m, najmä zo svahov Tanádu (939m), Paradajzu (939m) z Piargu a Kosiardoliny. Voda z nádrže sa využívala na pohon ťažných strojov šachty Ondrej a Maximilián. Na šachte Žigmund poháňala čerpacie stroje a neskôr v šachte Ondrej vodnú turbínu. Už od 1.polovice 19.storočia slúžila ako kúpalisko a od roku 1907 vodu z nej využívala aj tabaková továreň na kropenie tabaku. Dnes slúži len na rekreačné účely.

Halčianske jazero leží v údolí prebiehajúcom od Banskej Belej do osady Halča v nadmorskej výške 472m Dala ho vybudovať Gerambova banská únia v 2.polovici 18.storočia pred rokom 1770, podľa projektu J.K.Hella. Meno dostalo podľa doliny v ktorej leží. Voda z neho slúžila na pohon stúp pre potreby olovenej továrne a huty v Banskej Belej a v Kozelníckej doline. Hrádza má dĺžku 137m, šírku pri korune 8,6m a výšku 11.5m. Max. hĺbka vody v nádrži bola 10,5m a  objem 257tis.m3. Vodná plocha má 4,55ha. Voda z jazera dodnes slúži na priemyselné účely, ale hlavne pre rekreáciu.

Asi kilometer na sever od Banskoštiavnickej Kalvárie (726m) sa nachádza Belianske jazero, ktoré vybudovali najneskôr v roku 1747, pretože v tomto roku je už uvedené na mapách. Od 2.polovice 18.storočia do roku 1906 patrilo Gerambovej banskej únii. Voda z neho sa používala pre stupy a hutu v Banskobelianskej a Kozelníckej doline. Kvôli poškodeniu hrádze bolo až do roku 1986 poloprázdne. Informačná tabuľa na hrádzi uvádza objem nádrže pri maximálnej hladine 133tis.m3 a plochu hladiny 2,28 ha. Koruna hrádze má kótu 559,3m.n.m s výškou hrádze 17,8m, dĺžkou 144m a šírkou 7,6m. Nad jazerom je niekoľko chát so záhradkami, ktoré sú prístupné z Bansko-Štiavnickej cesty vedúcej do Banskej Belej.

Pri osade Banište bola v rokoch 1740-43 pre potreby  štôlne postavená Moderštôlnianska vodná nádrž, alebo aj Kopanické jazero. Nachádza v bočnom, severnom údolí hlavnej Richnavskej doliny neďaleko miestnej časti Píla, obce Kopanice v nadmorskej výške 630m. Zemitá hrádza má dĺžku 138m, šírku pri korune 12m a pri hĺbke 9,4m má nádrž kapacitu 80tis.m3 vody. Posledná generálna oprava hrádze prebehla v rokoch 1997-8.

Kolpach, alebo Studenecké jazero v obci Banský Studenec (v minulosti Kolpachy a ešte skôr Goldbach) sa začalo stavať v roku 1730 na základe návrhu komorského baróna Sternbacha zo 16.4.1730. Náklady na stavbu jazera mali byť 90 tisíc zlatých a mali sa uhradiť z budúceho výnosu stúp. Stavbu hrádze, ktorá sa budovala v rokoch 1730-31 viedol sliezky majster Heinrich Weidner, ktorý za to dostal 24 zlatých. Hneď po dokončení hrádze však začala cez ňu presakovať voda a objavili sa aj trhliny. Opravy hrádze sa ujal S.Mikovíny, ktorý v tom čase práve prišiel do Banskej Štiavnice. Generálna oprava hrádze mala stáť 24300 zlatých, ale pristúpilo sa k nej až keď v roku 1746 vytryskol prúd vody, ktorá si vymyla cestu popri odvodňovacej rúre. Voda z jazera sa musela úplne vypustiť a pod starou hrádzou sa postavila nová, ktorej cena dosiahla 34915 zlatých. Jej stavbu viedol strojný majster Adam Artner a dokončená bola v roku 1747.  Dĺžka koruny hrádze je 182,1m, šírka 20,9m a výška 14,2m. Veľké Studenské jazero má maximálnu hĺbku 15m, plochu hladiny 11,33ha a objem 799tis.m3.

Malé Studenské jazero bolo postavené v roku 1774, je hlboké max.6,6m, má objem 109,4tis.m3 a plochu vodnej hladiny 2ha. Hrádza je spoločná pre malé aj veľké jazero. Vodu do tajchov privádzala päť prívodných jarkov, dlhých 6000m a dvoma vodnými štôlňami dlhými 93 a 318m. Prívodné jarky k jazeru boli dokončené v roku 1754 s nákladom 10 tisíc zlatých. Voda z jazier poháňala celý rad stúp v Rybníckej, Mestskej a Antolskej doline. Vodným jarkom pozdĺž cesty sa voda privádzala do Banskej Štiavnice odtiaľ do vodnej nádrže Rybník (neďaleko železničnej stanice), ktorý slúžil ako zásobáreň vody pre potreby šachty Ferdinand. Táto nádrž bola zasypaná v 60.tych rokoch tohto storočia. Dnes jazerá slúžia na rekreáciu s možnosťou táborenia a kúpania.

Dva Komorovské tajchy ležia stupňovito nad sebou v plytkom bočnom údolí západne od miestnej časti Banskej Štiavnice Povrazník-Horná Huta v nadmorskej výške 500m. Zemitá hrádza dolnej nádrže má dĺžku 30m, šírku pri korune 2m a výšku 3m. Je vybavená dnovým výpustom, ktorý sa ovláda ventilom v betónovej šachtici pod hrádzou.  Prepadový jarok nie je v súčasnosti identifikovateľný. Zemitá hrádza hornej nádrže má podobné parametre ako dolná nádrž. Nemá však vybudovaný dnový výpust, iba prepadový jarok, ktorým sa voda dostáva do dolnej nádrže. Nádrže boli vybudované pred rokom 1742. Do roku 1902 slúžili pre potreby štiavnickej tzv. Hornej huty, neskôr na zásobovanie gravitačnej úpravne - Šándorky priemyselnou vodou. Posledné opravy hrádze dolnej nádrže sa vykonali v polovici 60. rokov 20. storočia.

Dolný Michalštôlniansky tajch sa nachádza medzi vrchmi Glancenberg a Šobov. Nízka zemitá hrádza má dĺžku 25m, šírku pri korune 2m a výšku 3m. Pôvodne zadržiavaný objem vody bol 2tis.m3. V minulosti nad ním existoval aj  Horný Michalštôlniansky tajch, ale v 70. rokoch 20. stor. ho zlikvidovali. Najstaršia písomná zmienka o vodných nádržiach je z roku 1651. V rokoch 1752-1906 patrili Gerambovej únii a potom štátu. Voda z nádrží slúžila pre potreby šachty Michal. Od r. 1975 je nádrž neudržiavaná.

© ian 10.9.2005